Tak som sa zase raz dočítal v diskusiách k článkom o tom, ako musí vláda robiť konsolidáciu, pretože minulá vláda všetko pokazila. Ako sa nedá šetriť, lebo nie je na čom, ako modrá vláda predala všetky štátne podniky a preto jediná možnosť je zvyšovať dane. Ako modrí sú podľa červených obmedzení a červení sú podľa modrých komouši. Ako za všetko môže Fico a ako je zo všetkého obviňovaný. Ako podnikatelia neplatia dane a ako by ich radi platili, keby videli kam tie peniaze idú. Ako na nič nie sú peniaze a ako vláda robí všetko pre to, aby podporila rast ekonomiky. Ako je štát najhorší vlastník a ako je štát najlepší vlastník. Ako je demokracia o ničom a ako treba všetko zoštátniť a vrátiť sa k socializmu. Ako treba zjednotiť pravicu a postaviť alternatívu súčasnému premiérovi. Ako treba zdaniť bohatých. Ako šetrenie zabíja rast. Ale hlavne, že Fico je červený a Dzurinda modrý.
Potom ako som sa po dočítaní komentárov vyzvracal, tak som sa zamyslel, kto má vlastne pravdu a ako to naozaj je. Takže, kto za tento dnešný prieser naozaj môže? Je na vine najobľúbenejší politik súčasnosti a dnešný premiér, alebo neobľúbený pravicový Miki (alebo nech už je to ktokoľvek, ťažko dnes určiť koho meno je synonymum pravice).
Pravda je, že som došiel k záveru, že na vine nie je ani jeden z nich. Na vine je volič: ja, ty, my všetci. Nedokážem pochopiť potrebu biť sa za niektorého politika, či už slovne alebo akokoľvek, či je červený, modrý alebo akýkoľvek. Prečo sa niekto dokáže pohádať so známymi, kamarátmi, dokonca aj s vlastnou rodinou, pretože je za jedného alebo druhého? Politik nie je celebrita (aspoň by nemal byť), nedokáže zaspievať ani zatancovať (alebo ako v prípade dnešných slovenských celebrít, aspoň sa vyfotiť v spodnom prádle na párty – síce pardon, beriem späť, jeden to dokázal aj keď na letisku). Nechápem, prečo sa volič dobrovoľne stavia do pozície keď si politika dáva na piedestál, zbožňuje ho, v niektorých prípadoch je do neho zaľúbený, hádže na neho žiadostivé pohľady, a keď dostane od neho kostičku v podobe autogramu alebo spoločnej fotky, zavrtí chvostom a pomaly upadá do bezvedomia. Prečo sa niekto dobrovoľne stavia do pozície nasledovníka – podriadeného, pričom by to už z definície demokratického zriadenia malo byť práve naopak? Predstavte si, že prídete na nejaký úrad, prečo neupadáte do rovnakého tranzu, keď zbadáte úradníčku? Nie, skôr začnete nadávať, že stojíte hodinu v rade a že z vašich daní platíte celú tú inštitúciu a služby stoja za hovno.
A potom zase prídete k voľbám a zvolíte si „elitu“ národa, pretože len on (ona) to dokáže zmeniť. Kedy si uvedomíte, že táto elita národa je voči vám v tej istej pozícii ako ten úradník? Kedy prestanete veriť, že elita sú lepší ľudia ako vy? Kedy prestanete hľadať vodcu, ktorý vyrieši všetky vaše problémy, odolá všetkým nástrahám korupcie, bude jediný spravodlivý, nepodplatiteľný, bude všetkému rozumieť a bude mať na všetko recept? Mám pocit, že takých géniov sme tu už mali dosť na to, aby sme sa poučili, že to tak nefunguje, dvaja pomaly upadli do zabudnutia, jeden je práve na výslní a ďalší sa pre nás už pripravuje v silových rezortoch. Kedy sa začneme naozaj pýtať, kam idú naše dane a čo za ne dostávame? Kedy si uvedomíme, že boj medzi červenými a modrými, to sú len hry a na chleba zatiaľ ešte máme? A kým je chlieb a hry, národ je spokojný. Realita je skôr žiaľ taká, že na Slovensku je v politike predaný už každý, veď predsa každý má svoju cenu a ten boj je len o tom, aby bol volič bavený, pretože kým má volič zábavu, nemá čas ani chuť začať klásť tie správne otázky ako napr.: čo si pre mňa naozaj spravil? Ktoré body svojho programu si zrealizoval a ako to prospelo mne? Prečo po 20tich rokoch stále nemáš žiadnu trestnú a hmotnú zodpovednosť aj keď narábaš s miliardami eur? Kam idú peniaze z daní? Z čoho si si postavil dom, kúpil jachtu, prenajal byt, keď podľa oficiálnych príjmov by si na to nenašetril nikdy? Prečo na tvojich rozhodnutiach vždy najviac získali určité finančné skupiny?
Stačí sa vžiť do kože poslanca a opýtať sa sám seba: naozaj by som bol taký zásadový a nepodplatiteľný na jeho mieste? A čo keď za vami príde niekto, kto má neobmedzené zdroje a ponúkne vám sumu, za ktorú vyplatíte hypotéku, pripadne postavíte domy svojim deťom? A keď vlastne nemáte žiadnu zodpovednosť – iba politickú – teda žiadnu…
Naozaj ste takí nepodplatiteľní? Priznám sa, ja by som neodolal. Nikto zo zdravým rozumom by neodolal, pretože je to proti psychike človeka a proti inštinktom, ktoré sa vyvíjali tisíce rokov…
Dnes neponúknem riešenie, dnes len ponúkam niečo na zamyslenie. Riešenie ponúknem nabudúce, aby to tu zase neskončilo ako môj prvý príspevok (také obsiahle, že to nikto nedočítal), jedno je ale isté, riešenie nie je v rukách politikov, im totiž tento systém vyhovuje, riešenie musí prísť od ľudí…
A nezabudnite, že jediný taký nepoškvrnený, čo poznal odpovede, stal si za svojím a nedal sa kúpiť, tu bol naposledy pred dvetisíc rokmi (a ani to nie je isté) a všetci dobre vieme ako skončil, takže cesta nebude v hľadaní vodcu, ale skôr v systéme. Už vidím, ako všetci v diskusii píšu o zlej demokracii a návrate k socializmu ale vedzte, že tak som to nemyslel. Skôr si myslím, že nemôžete kritizovať demokraciu, keďže pravda je taká, že ste v nej ešte nikdy nežili (dnešná doba sa dá nazvať všelijako, ale rozhodne nie demokratickou, ale o tom niekedy nabudúce)….
Viac na www.dojnekravy.sk