www.dojnekravy.sk

V súvislosti s volebným systémom u nás ma napadajú dva zaujímavé okruhy otázok:

1. Ako má vyzerať spravodlivý a efektívny volebný systém. Volebné systémy v rozvinutých demokraciách sú založené na rovnosti hlasov a slobode rozhodovania. Volení zástupcovia následne po obdržaní voličských hlasov navzájom rokujú a snažia sa získať parlamentnú väčšinu. Tento systém má zabezpečiť pluralitu názorov,  vyváženosť a zabrániť korupcii.  Tieto dogmi sa stále opakujú vo všetkých komunikačných prostriedkoch až nakoniec sú akceptované väčšinou obyvateľov ako pravda. Je to ale naozaj tak? Komu naozaj vyhovuje pomerný systém tak ako funguje u nás? A  naozaj efektívne, nezávisle, nekorupčne a je to najlepší systém, aký môžeme mať pre dobro nás všetkých?
2. Druhá otázka je, kto má právo hlasovať vo voľbách a je naozaj spravodlivé, že každého hlas má rovnakú váhu? Dnes, keď potrebujete vodičský preukaz pomaly aj na bicykel, z motorky sa stali 3 nové kolónky na vodičskom preukaze (určite to nemá nič spoločné s tým, že autoškoly chcú zarábať viac a majú dobrý lobing), potrebujete povolenie keď si chcete postaviť kadibúdku na vlastnom pozemku, a ďalšie množstvá potvrdení, splnomocnení a iných administratívnych bludov…., na to aby ste mohli prísť k voľbám a rozhodnúť, kto bude spravovať miliardy národného majetku ďalšie 4 roky, vám stačí narodiť sa a mať 18 rokov.

To, že náš volebný systém nie je nekorupčný, efektívny ani spravodlivý máme možnosť sa presviedčať už vyše 20 rokov a priznám sa, čudujem sa že ani tak dlhá doba mnohých nepresvedčila. Prečo sa potom čudujeme všetkým tým kauzám, rozkrádačkám, nekompetentným zásahom do ekonomiky, zákonom šitým na mieru pre niekoho, atď.

Nie, chyba nie je v politikoch, či už sú v opozícii alebo pri moci. Oni robia to, čo im volič dovolí. A voličovi je to jedno, takže im dovolí všetko čo robia. Takže čo s tým? Nebudem sa tváriť, že mám zaručene pravdu, ale môžem dať na papier ako to vidím ja, a keď so mnou nesúhlasíte, kľudne mi oponujte:

Zastupiteľská demokracia bez fungujúcich možností kontroly a vyvodenia zodpovednosti slúži na zjednodušenie a zlacnenie korupcie. Ak sa chce niekto dostať do parlamentu, musí sa nanominovať prostredníctvom politickej strany. Aby sa dostal na kandidátku na zvoliteľnom mieste, musí byť servilný voči vedeniu. Ak sa nedostane na zvoliteľné miesto a nie je verejne známy, jeho šance na zvolenie sa rovnajú nule, aj keby to bol najväčší odborník vo svojom obore a mal len tie najlepšie úmysly. Vďaka tomu máme teraz v parlamente pohodlnú väčšinu zdvíhačov rúk, ktorí svoje osobné názory vymenili za teplé miesto a ktorí sa do parlamentu dostali aj keď ich volilo len pár voličov. A keďže majú na 4 roky istú prácu za dobrý plat a chcú si ju udržať aj ďalšie roky, verne poslúchajú ako také psy, ktoré chcú dostať pravidelne nažrať. No a sme pri tom zlacňovaní korupcie. Kým v prípade občianskych kandidátov, ktorí by sa do parlamentu dostali ak by sa posudzoval počet preferenčných hlasov a nebola by stanovená spodná hranica na úspech vo voľbách, ak ste vplyvný podnikateľ alebo finančná skupina a potrebujete si zabezpečiť nejaký zákon musíte lobovať, čo sa väčšinou na Slovensku rovná slovu uplatniť a zaistiť podporu minimálne u 76 poslancov. Teda ak náhodou nepredkladáte rozumný zákon, ktorý by mohol podporiť aj niekto iný, ale to vplyvní podnikatelia nerobia. No a teraz si zoberte, že máte v parlamente zdvíhačov rúk a jediné čo potrebujete, je dať si s predsedom kolu a dohodnúť čo, ako a za koľko. Aké krásne, aké jednoduché. No a keďže žiadna trestná ani hmotná zodpovednosť u nás neexistuje, nie je dôvod aby zdvíhači ruku nezdvihli, ak dostanú také inštrukcie. V prípade, že máte pri moci väčšie množstvo malých strán máte problém, koho, za koľko, ako a kde. Vždy môžete natrafiť na nejakého šialenca, ktorý vám zapichne nôž do chrbta buď kvôli dobrým úmyslom alebo preto, že ho už zaplatil váš konkurent.

Vidíte ten rozdiel? A čo tak keby strany neexistovali a každý poslanec by naozaj hlasoval v súlade so svojim vedomím, svedomím a hlavne so záujmami svojich voličov. Ako krásne by sa nám korupcia predražila. A keby sa popri tom musel taký poslanec báť o svoje teplé pracovné miesto nielen raz za štyri roky ale každý deň? A popri tom by sa bál aj trestnej a hmotnej zodpovednosti?

Teraz je otázka ako na to. Bez zmeny volebného systému to pravdepodobne nepôjde. Ani keby sa hneď zaviedla trestná a hmotná zodpovednosť neznamenalo by to pravdepodobne až taký veľký pokrok ako si ľudia myslia. Hlavný dôvod je v tom, že keď si niekto dokáže kúpiť poslanca, úradníka, nemá problém kúpiť si aj sudcu a vyšetrovateľa, prípadne prokurátora. A to sa bavíme o kupovaní, a nehovoríme o tom, že aj keby si aj nikto nikoho nekúpil, tak pri funkčnosti našich súdov, vyšetrovacích orgánov a celkovo zákonov nastavených nejednoznačne, by sa skutok nakoniec nestal, premlčal sa, alebo by bol v súlade so zákonom. Jediná reálna a rýchla zodpovednosť je zodpovednosť voči  svojmu voličovi, ktorému by bolo treba dať do rúk páky na to, aby mohol konať.

Takže ako na to:

Na Slovensku máme 72 okresov pričom počet obyvateľov v jednotlivých okresoch sa pohybuje od cca 12000 v Medzilaborciach až po cca 170000 v Prešove. Nebudem komentovať, že je divné že rozdiel medzi okresmi (najväčším a najmenším) v počtoch obyvateľov je viac ako 14 násobný, ale pre naše zadanie to nebudeme riešiť …

Pre potreby volebného systému by bolo ideálne rozdeliť Slovensko na volebné obvody s približne podobným množstvom obyvateľov, pričom množstvo takýchto obvodov by sa rovnal množstvu poslancov v parlamente, alebo by počet poslancov bol ich určitým násobkom. Každý takýto volebný obvod by si potom volil pomernú časť poslancov podľa počtu poslancov v parlamente. Vychádzajme zo súčasného stavu a poďme na ideálny stav:

150 poslancov – teda rozdeliť Slovensko na 150 volebných obvodov, pričom každý si bude voliť 1 poslanca. Pri posledných voľbách bol počet oprávnených voličov 4 392 451, číže jeden obvod by mal približne 30tisíc voličov. Týmto by sa podarilo vytvoriť bližšie prepojenie poslanca so svojimi voličmi, ako aj lepšia kontrola presadzovania požiadaviek voličov. Aby sa zabezpečila čo najvyššia podpora kandidátov, voľby by boli dvojkolové, kde  v prvom kole by postúpili do druhého kola 2 kandidáti s najvyšším počtom hlasov a v druhom kole by sa vyberalo už len medzi nimi.  No a teraz k tej zodpovednosti voči voličom. Každý volebný obvod by mohol nadpolovičnou väčšinou oprávnených voličov kedykoľvek svojho poslanca odvolať, teda nielen raz za štyri roky, ale kedykoľvek. To znamená, väčšina ho zvolí, väčšina ho odvolá. Na opakovanie volieb v danom volebnom obvode by stačilo nazbierať povedzme 5000 hlasov a na odvolanie by stačilo 15000 hlasov. Bavíme sa o hlasoch všetkých oprávnených voličov, čo smeruje k druhému kroku reformy volebného systému a to voľby by mali byť povinné pod hrozbou sankcie. Samozrejme, sankcia by nebola likvidačná, ale dostatočná na to, aby sa volebné účasti pohybovali na úrovni nad 90%. No a tým sa dostávame k ďalšiemu bodu reformy a tým sú online voľby. Voľby by mali byť tak jednoduché, ako zapnúť počítač, prihlásiť sa svojim kódom alebo sa nejakým spôsobom jednoznačne identifikovať a kliknúť na svojho kandidáta. Také isté by malo byť aj odvolávanie a samozrejme aj vyhlasovanie hlasovania o odvolaní. Samozrejme by naďalej existovali volebné miestnosti, kde by mohli pomocou pripravených počítačov odvoliť ľudia čo počítač nemajú atď…

K čomu by to viedlo? Veľmi rýchlej odozve medzi požiadavkami voličov a konaním poslancov, kupovanie poslancov by bolo výrazne drahšie až nerentabilné, poslanci by sa v parlamente striedali výrazne častejšie a profesionálni poslanci by v podstate neexistovali. A tu sa dostávame k ďalšej významnej zmene. Myslím si, že profesia poslanec by mala zaniknúť. V parlamente by mali sedieť normálni pracujúci ľudia, podnikatelia, dôchodcovia resp. hocikto, kto by dokázal byť zvolený. Rozhodne by typický poslanec nemal mať profil – absolvent Právnickej fakulty Univerzity Komenského, ktorý nikdy v živote nepracoval v súkromnej sfére, ktorý je v dozorných radách desiatok štátnych podnikov, resp. rôznych rozpočtových a príspevkových organizácií. Takýto ľudia čo sedia v parlamente druhé, tretie volebné obdobie za slušný plat, prípadne si privyrábajú v nejakej trafike, sú úplne odtrhnutí od životnej reality väčšinového obyvateľstva. Byť poslanec by nemalo byť zamestnanie, nemala by to byť zárobková činnosť, nemala by to byť kariéra. Nemám nič proti tomu aby poslanci dostávali náhrady za čas strávený v parlamente, cestovaním, prípadne za čas na študovanie zákonov, ale rozhodne si nemyslím, že 70 dní do roka je práca na plný úväzok a že má byť platená ako práca na plný úväzok. Nehovoriac o tom, že byť poslancom popri zamestnaní má výhody aj v tom, že taký človek vidí reálne na vlastnej koži ako sa úpravy zákonov prejavia v kvalite života zamestnancov, zamestnávateľov, dôchodcov atď. Byť poslancom by mala byť služba verejnosti. Nech je odmeňovaná za každý odpracovaný poslanecký deň nárokom na voľno v hlavnom pracovnom pomere na čas potrebný na cestu a hlasovanie a náhradou mzdy za daný čas o ktorú poslanec v hlavnom pracovnom pomere prichádza, prípadne nejaký bonus navyše, tak aby to bolo motivačné, ale nie kontraproduktívne.

Takže máme 150 poslancov úzko previazaných na svojich voličov, ktorí sa boja o svoj mandát a snažia sa presadzovať záujmy svojich voličov.

Ako by sa kreovala vláda? Spôsob, akým vzniká dnes, je v rozpore zo zdravým rozumom. Na ministerské posty sa dostávajú za odmenu a za vernosť ľudia, ktorí nielen že nie sú odborníkmi na daný rezort, ale mnohokrát nie sú odborníkmi na nič. Pozrite sa do súčasnosti a aj minulosti a zamyslite sa, komu z ministrov by ste či už ako podnikateľ alebo investor zverili do rúk svoje vlastné peniaze? Alebo ako bežný človek, ktorého z ministrov by ste požiadali o radu v nejakej oblasti? Česť výnimkám, ale určite ich nie je veľké množstvo a ak náhodou sú, určite sú nimi preto, že majú za sebou dlhoročnú kariéru v danej oblasti a nie preto, že by boli geniálni a dokázali sa do problematiky vlastným štúdiom dostať v priebehu pár mesiacov.

Tak na koho by ste sa obrátili? A uvedomujete si, že aj peniaze v rozpočte sú vašimi peniazmi? Nechcete aby ich spravovali odborníci? To isté platí aj pre ostatné štátne inštitúcie, veď politické nominácie sú našim národným športom všade kam má štát dosah.

Tak prečo to nespraviť nejako takto: dáme si v slovenskom prognostickom ústave vypracovať prognózu na ďalších 10 rokov. Túto predložíme do novozvoleného parlamentu a ten ju buď schváli alebo dá prepracovať. A keď budeme vedieť kam sa chceme dostať, vyhlásime konkurz na členov vlády, presne tak ako keď sa obsadzoval post riaditeľa štátnej televízie. Uchádzači dostanú k dispozícii schválenú prognózu a adekvátny čas na prípravu. Po určitej dobe každý záujemca predloží svoju predstavu, ako by realizoval stanovené ciele a následne parlament vyberie najúspešnejšieho kandidáta, ktorý si potom vytvorí vlastný tím ľudí ktorým dôveruje a vie sa na nich spoľahnúť.

Takto by sa obsadilo ministerstvo za ministerstvom, a na záver by sa vyberal predseda vlády ako vrcholový  manažér.

Alebo opačný postup: vyberal by sa predseda vlády ktorý by predstavil svoj spôsob ako naplniť dané ciele a v prípade, že by sa vybral, zostavoval by si tím ministrov ktorých by ale parlament schvaľoval, aby spĺňali kritérium odbornosti.

Či už tak alebo tak, spôsob zostavenia vlády by sa viac podobal na zostavenie riadiacich orgánov firmy, kde parlament by zastupoval akcionárov (valné zhromaždenie) a vláda by bola vlastne obdobou predstavenstva. Na všetko by dozerala dozorná rada vo forme finančnej a protikorupčnej polície.

Prečo model riadenia, ktorý funguje v mnohých spoločnostiach, nadnárodných korporáciách, ktoré často spravujú a nakladajú s majetkom väčším ako celé HDP Slovenskej republiky a zamestnávajú desaťtisíce často aj stotisíce ľudí nikoho nenapadlo aplikovať na štát. Prečo by sa to nedalo?

Ja osobne vidím len dve prekážky:

Prvá je v povahe našich ľudí… Treba si uvedomiť, že ak chceme pritiahnuť odborníkov a ľudí ktorí majú nejaké skúsenosti za sebou, tak ich treba v prvom rade zaplatiť. Môžete si hovoriť čo chcete, ale lepšiu motiváciu ako peniaze momentálne nepoznám.

Je mnoho odborníkov, ktorí majú konkrétne výsledky, mnoho štátov, ktorých ministri presadzujú opatrenia ktoré v praxi fungujú. Prečo nikoho nenapadne kúpiť si takéhoto odborníka? Kto povedal, že minister musí byť slovák? Aj firmy keď hľadajú špičkového manažéra, nepozerajú na nič iné len na výsledky. No a teraz ten problém, viete koľko zarobí špičkový manažér v súkromnom sektore? Alebo odborník, ktorý má za sebou dlhú a úspešnú kariéru? Viete si predstaviť platiť takýmto odborníkom milióny eur ročne, keď priemerná mzda u nás je cca. osemsto eur mesačne a aj to väčšina ľudí zarába menej ako priemer? Ja si to predstaviť viem, ale na to aby to bolo možné realizovať treba potlačiť základnú slovenskú vlastnosť – závisť. Treba si uvedomiť, že je lepšie zaplatiť milióny za odborníka ktorý ušetrí miliardy, ako všeobecne akceptovateľných 4-5000 eur mesačne straníckemu nominantovi, ktorý dokáže na zmanipulovanom tendry uliať do straníckej a vlastnej kasy sumy, za ktoré by ste dokázali zaplatiť stovky odborníkov. Nie nadarmo sa hovorí „nie sme takí bohatí, aby sme kupovali lacné veci“, niečo na tom naozaj bude. O koľkých predražených zákazkách ste počuli? Koľko goríl sa na Slovensku za tých 20 rokov vystriedalo? A predstavte si o koľkých škandáloch ešte neviete, pretože sa neprevalili. Naozaj je také drahé, zaplatiť si špičkového odborníka? Zamyslite sa znovu…

Druhá prekážka je zo strany politických strán a finančno-mocenských skupín, ktoré za nimi stoja. Nikto sa predsa svojho vplyvu a peňazí čo k nemu patrí nevzdá len tak ľahko… To je o tom, čo som už spomínal na začiatku. Pravda je taká, že nežijeme v demokratickom zriadení, ale skôr v oligarchii, kde skutočnú vládu majú v rukách finančné a záujmové skupiny. Preto vždy keď niekde počujem kritiku na demokraciu a nostalgiu za socializmom pomyslím si, že ten kto kritizuje si neuvedomuje, že súčasný systém ktorý máme na Slovensku má oveľa bližšie k socializmu ako má k demokracii, takže sa vlastne nie je kam vracať.

K druhej otázke a teda k všeobecnému volebnému právu. Rozumiem, že právo voliť a byť zvolený je základné právo garantované ústavou. Otázka je skôr nakoľko je toto spravodlivé. Naozaj hlas pracujúceho, alebo podnikajúceho človeka, ktorý poctivo platí dane má mať rovnakú váhu ako hlas človeka, čo nikdy nepracoval? A čo sa stane ak raz takýto ľudia prehlasujú pracujúcich? Zvýšia si dávky a pracujúci to bez zaváhania zaplatí? Asi nie, skôr by to znamenalo kolaps spoločnosti. Čo tak zaviesť jednoduché riešenie: voličský hlas a hlas daňového poplatníka. Oba hlasy by mali rovnakú váhu, každý kto má viac ako 18 rokov mal by jeden voličský hlas. Každý kto by navyše platil dane mal by ešte k tomu hlas daňového poplatníka. Jednoduché a spravodlivé, kto sa podieľa na zdrojoch štátu má silnejší vplyv aj na výdavky. Teraz by mohol niekto nezamestnaný oponovať: „ veď aj ja platím dane, platím predsa DPH a spotrebné dane.“ To je síce pravda, ale treba si uvedomiť z čoho ich platí, keď niekto dostane od štátu dávku a použije ju na nákup tak vlastne tie dane platí štát a keďže príjem štátu je od ľudí a firiem čo pracujú resp. podnikajú a platia dane, tak vlastne tie dane platia aj za toho nezamestnaného. Samozrejme, toto by muselo ísť ruka v ruke z riešením dávok tým spôsobom, že štát by mal namiesto dávok poskytovať prácu na všeobecne prospešných aktivitách tým spôsobom, ako som o tom písal v predchádzajúcom článku: http://www.dojnekravy.sk/2013/03/romska-reforma-alebo-neberte-im-deti/ , takže kto chce pracovať, môže pracovať a teda aj mať hlas daňového poplatníka.

Keby ale aj tento druhý krok aj napriek tomu, že je podľa mňa vrcholne spravodlivý a rozumný a myslím že všetci pracujúci by s týmto mohli súhlasiť neprešiel, priamo volení poslanci s možnosťou odvolania a iný spôsob kreovania vlády by výrazne zvýšili úroveň demokracie a znížili možnosti korupcie.

A ešte pre všetkých čo hovoria výhovorky typu: žiadna vyspelá demokracia niečo takéto nemá (čo bol napr. najväčší argument odporcov rovnej dane), v minulosti bolo veľa nápadov, ktoré predbehli dobu a konzervatívni ľudia sa k nim stavali odmietavo, to však neznamená, že neboli správne, mnohokrát stačilo len nabrať odvahu a v praxi zistiť, že fungujú. Ono väčšinou netreba veci komplikovať a keď sa niečo zdá logické a rozumné veľmi často to také aj je.

Jediné čo je isté je že súčasný systém zlyháva, ak 20 rokov nestačilo možno vás o tom presvedčí ďalších 20 rokov, ale v tom prípade nenadávajte na demokraciu, pretože ste ju ešte nezažili….

Viac na: www.dojnekravy.sk

PS: Nedávno som čítal zaujímavé články:

http://www.mises.cz/clanky/zmensovanie-ulohy-statu-lekcie-z-noveho-zelandu-328.aspx

http://www.blogovisko.sk/ako-laviciar-zreformoval-novy-zeland.html