www.dojnekravy.sk

Bola raz jedna krajina takmer v srdci Európy a bola to veru rozprávková krajina. Žili v nej všelijaké zvieratká. Žili tu koníky, ktoré od rána do večera pracovali, oslíky ktorí pracovali rovnako tvrdo ale robili jednoduchšiu prácu, pretože neboli takí silní, ale zato ich bolo najviac, potom tu boli sovy, ktoré boli veľmi múdre, tak stále len rozmýšľali a keď niečo vyhútali, tak z toho mali všetci osoh. Potom tu žili prasiatka, ktoré občas niečo robili, občas sa len tak motkali, boli síce múdre, ale veľmi lenivé. No a napokon tu žili vlci, ktorí všetkým zvieratkám vládli. Vlkov sa všetky zvieratká báli, pretože boli silní a keď bolo treba, tak veru aj ostatné zvieratká zabíjali.

 Všetky ostatné zvieratká okrem vlkov žili spolu v harmónii, pomáhali si ako vedeli a pekne spolu nažívali. A veru pomáhali si aj proti vlkom, keď ich bolo treba zahnať. Jeden koník alebo oslík nič nezmohol, ale keď sa dali dohromady ej veru aj vlčia tlupa sa dala na útek. Vlky to veľmi hnevalo a rozmýšľali ako so zvieratkami vybabrať. Hútali, hútali až vyhútali zložitý plán. Odchytili si zopár prasiatok a strašne ich vyplašili. Zopár ich roztrhali a ostatným nakázali aby nikomu nič nehovorili, vrátili sa k ostatným zvieratkám a pod hrozbou že ich roztrhajú im z času na čas poslali nejaké to zvieratko osamotené a bez pomoci. Takto im to chvíľu fungovalo, väčšinou na to naletel nejaký oslík, predsa len bol to somár. Vlkom sa ale oslíky časom prejedli a tak zase hútali ako z toho von. Zase si odchytili prasiatka a hútali, akú dohodu im nanútia.

Medzi našimi prasiatkami bolo jedno špeciálne prasiatko. Vždy sa dobre učilo, bolo veľmi šikovné a hlavne snaživé. A hlavne vždy vedelo komu sa pekne zaliečať, aby sa zapáčilo. No a toto naše prasiatko prehovorilo k vlkom, zobralo ich bokom aby ich ostatne prasiatka nepočuli a niečo im dlho hovorilo. Vlci sa tešili, slinky im len tak tiekli a od radosti až zavýjali. Potom vlci prasiatka pustili a išli si svojou cestou.

Toto naše snaživé prasiatko potom začalo obchádzať všetky zvieratká a presviedčalo ich, že by mali zaviesť nové poriadky. „Pozrite sa“, vysvetľovalo oslíkom, pracujete rovnako tvrdo ako koníky a napriek tomu koníky majú viac sena ako vy. Oslíky súhlasili, áno je to pravda, naozaj máme menej sena, síce nám to stačí, ale prečo by sme mali mať menej. Keď to koníci počuli, vysvetľovali že oni robia ťažšiu prácu a preto majú viac sena. Veď my sa predsa staráme o to aby seno rástlo. Vy ho zbierate. Áno, máte tiež ťažkú prácu, ale bez nás by seno nenarástlo a nemali by ste čo zbierať ani jesť. Lenže oslíky si nedali povedať. Sovy sa im to tiež snažili vysvetliť, ale keďže boli veľmi múdre, oslíky tomu čo vraveli nerozumeli. Ale zato rozumeli dobre čo vravelo prasiatko, pretože to bolo síce múdre, ale vedelo hovoriť tak aby mu aj ten posledný somár rozumel. Prasiatko navrhlo: „Urobme to takto: odteraz každý všetko čo dorobí bude klásť na lúku na kopu a ja zabezpečím, aby sa spravodlivo z tej kopy podelilo všetkým.“ Oslíky boli nadšené, zdvihli prasiatko na plecia a natešene ho vyhadzovali do vzduchu. Koníkom sa to nepáčilo, ale keďže nemali bojovú povahu, podvolili sa. Tak sa začali nové móresy.

Koníky a oslíky naďalej pracovali, ale všetko čo dorobili dávali na kopu a prasiatko rozhodovalo čo kto dostane. A keďže to bolo veľa rozhodovania, prasiatko si zavolalo na pomoc ďalšie prasiatka. Ale nie všetky, iba svojich kamarátov, ostatné prasiatka sa veru nemali bohvie ako. Prasiatka za toto rozhodovanie si tiež brali zo spoločnej kopy a mali vždy plné brušká. Ej bolo im veru sveta žiť. No a z času na čas naše snaživé prasiatko poslalo či už koníka, alebo oslíka alebo prasiatko, ktoré nebolo jeho kamarát, osamote pozrieť do hory ako hríby rastú, to len tak potichučky, aby si to nikto nevšimol.

Áno deti, správne tušíte, v hore už čakali vlci a milé zvieratko roztrhali. Prasiatko bolo veľmi spokojné, malo dostatok jedla a pekne si hovelo celý deň na lúčke. Kamaráti prasiatka boli tiež spokojní, tiež mali dostatok jedla a skoro žiadnu robotu. Jedine kone sa hnevali, pretože mali menej jedla a nevládali pracovať ako kedysi. No a ešte sa im nepáčilo to, že to čím ďalej tým viac vyzeralo tak, že prasiatka si zo spoločnej kopy berú stále viac a viac a menej zostávalo im. A to čo niekedy začalo jednou svinkou, zrazu vyzeralo ako stádo svíň. Každý kúsok spoločnej kopy mali svinky podelené. Koníkom sa zdalo, že sa na ich práci priživuje akosi veľa svíň. Z nášho šikovného a snaživého prasiatka narástla riadna sviňa. Zostala úplne namyslená a arogantná ku každému. Jedine k svojim kamarátom sa správala pekne, ale prísne. Koníci čím ďalej tým viac reptali a tak ich táto sviňa začala posielať do lesa osamote čím ďalej tým viac. Nikto sa odtiaľ nevrátil… 

Keď bola koníkov už sotva polovica ako na začiatku, všimli si už aj oslíky, že je potravy menej. Koníky aj sovy sa im to snažili vysvetliť, že koníkov ubudlo a svíň pribudlo, ale oslíky im nerozumeli alebo nechceli rozumieť. Keď to sviňa počula, dobehla a začala oslíkom jednoducho vysvetľovať, že majú menej jedla, pretože koníkom sa nechce pracovať a že koníkom treba zobrať viac a rozdeliť medzi ostatných. Oslíky sa potešili a milú sviňu zase ospevovali. Koníky sa zarmútili, niektoré odišli preč z čistinky do iných krajín, nemali totiž chuť pracovať na svine, ktoré nič nerobili a len im brali plody ich práce a tiež im časom došlo, že okrem svíň najviac na tom získavajú vlci, ktorí potichu v pozadí pravidelne hodovali.

Naša teraz už riadna a ambiciózna sviňa sa vyhlásila za kráľa lesa a oslíky jej v tom tlieskali. Koníkov už bolo tak málo, že ich už nikto nepočúval a ak nechceli odísť alebo umrieť od hladu, museli len makať. Svine sa rozmáhali, oslíky im tlieskali a kone pomaly vymierali. No a sovy, sovám svine zastavili prídel,  pretože na ne hovorili škaredé veci. No a oslíkom to nevadilo, pretože aj tak nerozumeli na čo tie sovy vlastne v lese máme. No a tak sa sovy tiež pobrali do iných krajov, kde si inteligenciu ešte niekto cení. Našej ambicióznej svini sa podarilo to, čo sa v živote často stáva, presvedčila somárov ktorých je na svete najviac, že sa majú zle kvôli koňom, a nie kvôli sviniam a vlkom. Tak oslíky nenávideli koňov, velebili si svine a pritom si ani nevšimli, ako ich vlci pomaly požierajú.

Milé deti, rád by som vám povedal na záver našej rozprávky, že zlým a nenažratým vlkom niekto rozpáral brucho a že na každú sviňu sa už voda varí, ale bohužiaľ v skutočnom svete sú vlci a svine tí, ktorým sa dobre žije a somári tí, ktorí im to umožňujú, pretože sú sprostí – veď sú to predsa somári. No a kone to sú zas tí, ktorí to všetci zaplatia. Ak raz kone vymrú, somári začnú hladovať a konečne si uvedomia kto za všetko môže, možno zatočia aj so sviňami, na vlkov však nemá nik. Tí to tu raz zožerú všetko….

No a poučenie? Nenaleťte hocijakej prašivej svini na jej sľuby, pretože za každou sviňou sa vlk skrýva. Učte sa, počúvajte sovy a spravte si svoj názor, aby z vás neboli somári. A ak už ste raz koňom, neustupujte vždy somárom a sviniam len aby ste sa nemuseli hádať, pretože niekedy stačí aj neurobiť nič aby ste spravili zle.

Dobru noc….

www.dojnekravy.sk